Skorá jeseň

Majdán - Rekomberek - Dlhý vrch - Vydelená - kopec bez názvu - Starý plášť - Ostrá skala - Mon Repos - Polámané - Čierna skala - Veterlín - Čelo - Smolenice

Rok v Malých Karpatoch sa začína a končí na jeseň, myslím, že v tom mi dajú miestni lokálpatrioti za pravdu. Jeseň je tu alfa a omega. Večery bývajú chladné, studená rosa, hmly, dážď a ranné inverzie nakopnú hríby, pstruhy ťahajú hore prúdom, jelene ručia a ťahajú na výtrty, a keď stíchnu, začnú do noci chriakať daniele. V lese je čulý ruch, všetko žije a teší sa z odchodu leta, horúčav a sucha. Na úpätiach horských chrbátov dozrievajú neskoré odrody hrozna, na ktorom si diviaky výdatne pochrochniavajú. Aj návštevníci dedinských šenkov sú nabudení vidinou jesennej úrody, jarmokov, vinobraní, riťolepných burčiakov a mastnej husaciny. Všetko sedí, všetko hrá.

Preto aj tento malokarpatský vander plánujem na posledný septembrový víkend. Žiadne neskoré leto už hroziť nebude. Oslovil som niekoľko bohuznámych malokarpatských vandrákov. Účasť ohlásili traja z nich. Nakoniec začíname v šenku na Majdáne len ja a Jožo, čo však nijako neohrozuje túto akciu.

Čo je to Majdán? Je to osada vzdialená necelé 4 kilometre od Horných Orešian priamo na kraji lesa pri ústí doliny potoka Parná. Je to posledný obývaný zastrčený kút Malých Karpát. V dávnych dobách túto lokalitu obývali drevorubači a spracovatelia dreva a neskôr, v roku 1880, tu gróf Pálffy začal stavať chemický závod s lesnou železničkou, ktorá sa tiahla dolinou Parnej a slúžila na zásobovanie fabriky drevom. Po železničke ostalo už len zopár premostení a zhnitých podvalov. Chemická fabrika na Majdáne stojí dodnes, aj keď má najlepšie časy už dávno za sebou. Mimochodom Pálffy, jeho fabrika a ostatné majetky sú dožívajúcim dôkazom toho, že doba sa príliš nezmenila. Svedčí o tom aj nasledujúci citát zo sprievodcu Malými Karpatmi z roku 1910 venovaný rybochovu na potoku Parná: "Rybáreň, jako aj celé toto panstvo je majetkom grófa Josefa Pálffyho ve Smoleniciach, a dostáva od štátu veľkú subventiu na rybáreň, ačkoľvek je millionárom." Hovädá boli, sú, aj budú.

Majdánsky šenk, pivo, borovička, oškvarky

Noc je bezveterná a v lese je temno. Z rôznych strán k nám dolieha intenzívne ručanie jeleňov, výtrty im koncom septembra vrcholia a vidno, že túto oblasť majú v obľube. Jožo vzal so sebou svojho psa Donu, a tá začína jeleňom odpovedať brechotom. Brechať neprestala až dovtedy, kým jelene neprestali ručať. A to bolo až ráno.

To sme vtedy ešte netušili a tak si spokojne pošušniavame na opekaných klobáskach a borovičke. Zajtra nás čaká niekoľko zaujímavých a najmä málo známych malokarpatských kopcov.

Ráno sú nám jasné dve veci. Jelene strašne ručali a Dona strašne štekala. Spali sme málo. Jožo hovoril, že Dona dokonca vyšperkovala svoju štekaciu techniku tak, že telo mala v stane, aby jej nebola zima a hlavu vonku, aby mohla štekať. Ináč bola v noci príjemná teplota, Jožo nameral na teplomeri 3,8 stupňa. Niekedy býva na akciách zima na chodidlá, ale vynašiel som výbornú vec, ktorú som poprvýkrát uviedol do praxe na tomto vandri. Hrubé štrikované ponožky. Také čo pletú babky a niekto ich používa doma ako papuče. Do spacáka sú úplne bezkonkurenčné. Neoprénové ponožky, merino vlna, somariny, to všetko si môžu schovať do rici v porovnaní s týmto.

Raňajky, ranná štamperla, pivečko do cesty a vyrážame. Mierime po hrebeni Dlhého vrchu až na samotný Dlhý vrch, teda aspoň si to myslíme. Po určitom čase dorazíme na vrchol nejakého kopca a nejako sa nám to celé nezdá. Takto to nemalo vyzerať. Výborne, skúsení to vandráci sa zaránky vybrali presne opačným smerom ako chceli. Sme na vrchu Rekomberek, ktorý delí začiatok doliny Bohatej od doliny Parnej. Trošku hrešíme, že ešteže máme buzolu a nepoužívame ju a podobne, no čoskoro pomocou nej chytáme ten správny smer.

Na dlhom hrebeni Dlhého vrchu míňame niekoľko stromov obrích rozmerov. Konkrétne lipy a jasene. Táto oblasť je zaujímavá aj tým, že keď sa nedržíte hrebeňa, môžete veľmi ľahko zablúdiť, a to najmä na rozsiahlych bočných chrbátoch, ktoré sa tiahnu smerom k doline Parnej.

Na konci hrebeňa prichádzame k zaujímavému bralnatému zakončeniu Dlhého vrchu. Prekvapujúco ide o veľmi peknú vyhliadku na Geldek a okolité kopce. Malebnosť prostredia dokazujú aj tieto dve skutočnosti: 1. vytiahli sme fľašku s tým, že ten výhľad si za jeden zaslúži, 2. niekto si v blízkosti vrcholu natiahol relaxačnú hojdaciu sieť.

Rozhodli sme sa, že bralo Dlhého vrchu obídeme zdola, aby sme si ho pozreli v plnej kráse.

Zišli sme do doliny jedného z prameňov Parnej. Medzitým sa nám ozval kamarát Samo, že sa k nám dnes pridá. Máme sa stretnúť na vrchole Starého plášťa. Predtým ešte musíme prejsť cez dva kopčeky. Prvý z nich je Vydelená, kopec severne od Dlhého vrchu. Tam sa rozkladáme na luxusný obed, pričom horčica sa servíruje priamo na dreve pníka.

Druhý je kopec severne od Vydelenej, ktorý nemá názov ani na lesníckej mape. Výstup naňho je mimoriadne strmý, no výhľad z neho nie je žiadny.

 V pozadí kopec bez názvu

Vrchol kopca bez názvu

Schádzame opäť do doliny a po ceste si užívam kombináciu krátkych nohavíc a výdatnej pŕhľavy. Zišli sme na zvážnicu a pred nami sa čnie strmý zráz Starého plášťa. Južná strana kopca je najstrmšia, ale vďaka skalnatému terénu zároveň aj najzaujímavejšia možnosť, ako naňho vystúpiť.

Tesne pod vrcholom sa nám naskytajú parádne výhľady na množstvo karpatských kopcov smerom na juh. Starý plášť má výnimočné genius loci, pretože sa nachádza doslova v srdci Malých Karpát.

Na vrchole sme ledva 10 minút a už prichádza Samo. Po krátkej obhliadke okolitých brál sa nad nami zlietajú krkavce, ktoré dúfajú, že do rána z nás azda budú chutné mršiny.

Samo usporadúva ochutnávkovú súťaž. Keďže Jožo doniesol borovičku Borec, Samo Spišiacku a ja Spišskú, nalieva do troch kalíškov a úlohou je rozoznať, o ktorú borovičku ide. Túto úlohu sme s Jožom zvládli na výbornú, potom sme naliali usporiadateľovi a ten žiaľbohu neuhádol ani jednu vzorku.

Rozkladáme bivak a do noci rozjímame pri ohni a chutných nápojoch. Dona spí ako zarezaná. Je odpálená po predošlej preštekanej noci. Dnes sa asi vyspíme.

Dobré ráno

Samo si ráno pochvaľuje svoju novú výstroj, ktorá mala na tomto výlete premiéru. Po viac ako 15 rokoch vandráčenia skonštatoval: "Dobrá vec ten stan a spacák, asi to budem používať." Pre objasnenie vysvetlím, že Samov pôvodný spacák, prezvývaný tiež "záclona", bol doslova priesvitný, keď ste ho otočili proti svetlu. To, že mal celé tie roky konštantne dodrbaný zips, ani netreba zdôrazňovať. Teplotný komfort zaručoval od +25 stupňov. A stan bol tiež úplná novinka. Doteraz bola v kurze igelitová krycia plachta z Hornbachu. No, nemáme už 18, ani 25, ba ani 30 rokov, tak hádam nám to pravoverní a celte verní vandráci uznajú.

Dona hneď zrána žobre o jedlo, dostáva kus slaniny a ten vzápätí zahrabe pod zem. To je robota. My sa pozviechame a postupujeme od Starého plášťa smerom k Ostrej skale. Po ceste prechádzame okolo zaujímavých krasových prepadlín, ktoré vyzerajú, akoby terén na dĺžke 100 metrov len tak vcucol o 10 metrov hlbšie do zeme. Zrejme je táto oblasť zaujímavá aj pre jaskyniarov, pretože sme v jednej z týchto prepadlín našli asi 6 metrov hlbokú šachtu vystuženú lešením, pričom na dne tejto šachty bolo vidieť vchod do podzemia. Chvíľu sa rozhodujeme, či jamu opáčime. Nakoniec kašleme na to, fanúšikovia zásad BOZP by nás pochválili.

Jedna z prepadlín

Zídeme strminou ku studničke Mon Repos, aby sme o chvíľu absolvovali výšľap na skalnatý vrch Polámaného a vzápätí na Čiernu skalu.

Polámané

Pohľad z Čiernej skaly, na ľavo od stredu Starý plášť, za ním Geldek. Na pravo Klokoč a hrebeň Vápennej

Pri ťažšom zostupe do doliny hrebeňom Čiernej skaly Samo vyjadril názor, že si na tieto habaďúry vyberám obetných baránkov z radov kamarátov.

To ešte netušil, čo nás bude čakať. Na programe bola totiž aj návšteva jaskyne Malá skala, ktorá sa nachádza na úpätí Veterlína. Súradnice som mal samozrejme stopercentne overené z internetu a Samo preveril polohu jaskyne aj v exkluzívnej geograficko-topografickej aplikácii v telefóne. Ukázalo sa však, že obsah internetu je z veľkej časti nasratá kopa hnoja. Súradnice nás poslali do najväčšej strminy na juhovýchodnej strane Veterlína, kde po skalnom vstupe do podzemia nebolo ani stopy. Jediný svetlý moment tejto pátracej akcie bol monštruózny diviak, ktorého som omylom vyplašil v bukovej mladinke.

Na vrchole Veterlína rozmýšľame, kde sa stala chyba. Asi je tá jaskyňa predsa len správne zakreslená v papierovej turistickej mape. Samo odvádza pozornosť od zmareného hľadania tým, že obviňuje Donu z obezity a Joža z prekrmovania.

Slobodná Európa - Unavení a zničení

Postupujeme hrebeňom na vrch Čelo. 

Kolmý komín do podzemia na hrebeni

Pohľad z vrcholu Čela

Z Čela mierime k Hačovej jaskyni, ktorú objavil jaskyniar Miloš Hačo v roku 2001. Tu hádam pochodíme lepšie. Nuž ale hovno makové. Vstup do jaskyne je zavretý kovovým deklom. Napriek tomu, že zámok nikde nevidno, nepodarilo sa nám prísť na to, ako dekel dať dole. V jaskynnej knihe hneď vedľa vchodu sa nachádza táto reklamácia od nejakej predošlej partie:

Asi nie sme jediní, kto má pocit, že je to zamknuté. Je to pekná sviniareň zamykať jaskyne a štôlne v Malých Karpatoch. Myslím si, že príroda a jej krásy majú byť prístupné pre všetkých ľudí bez rozdielu. Škoda, že niektorí majú pocit, že sú určené len pre úzku skupinu ľudí. Zbytočne tu o tom viac filozofovať.

Naše vandráčenie končí v Smoleniciach. Sme trošku zlomení z vidiny návratu do práce, no tešíme sa z miest, ktoré sme navštívili. Dlhý vrch, Starý plášť, či Veterlín sú menej známe miesta, majú svoje čaro a treba ich navštíviť. O mesiac zamierime na ďalšie málo známe miesta Malých Karpát, tentokrát v ostrejšom počasí.

Na záver pridávam jeden luxusný portrét od Joža:

A trasa bola takáto:

29km, +1290 m