Neskorá jeseň

Majdán - Krč - Sovina - Kukla II. - Godova skala - Klokočina - Kukučková - Vápenné - Mesačná - Majdán

Neskorá jeseň v Malých Karpatoch, na tej si ulietavajú len skutoční fajnšmekri. Po babích letách a letných babách ani chýru. Ovzdušie pochmúrne, ťažké, chladné, vlhké a temné. Obloha zamračená, teploty sa v noci motajú okolo nuly ako prdy okolo vandrákových galót. Lístie na stromoch žltne, opadáva, hnedne a potichúčky hnije. Aj jelene už stíchli, zato daniele po zotmení vytrvalo vychriakavajú. Žaby a salamandre sa pomaly zaťahujú do blatistých dier. Dubáky striedajú modráky a rýchlo plesnivejúce suchohríby, ktoré zatvárajú hubársku sezónu. V dedinách pod Karpatmi sa ozývajú zúfalé cirkulárky, teda takvané "cinkuláre". Je to kvôli oneskorencom, ktorí veľa filozofovali po šenkoch, no menej pomýšľali na kúrenie v zimnom období. Starší a vážnejší ľudia navštevujú cintoríny, mladší, pochabejší a hlúpejší čučia po šenkoch, no a iní si idú zavandráčiť, ako my.

Pravda je však taká, že aj my začíname v šenku. Za východiskový bod vandráčenia sme opäť stanovili osadu Majdán pri Horných Orešanoch. Niežeby nám chýbala fantázia, no v širšom okolí doliny potoka Parná sa nachádza nespočetné množstvo zaujímavých kopcov, hrebeňov a chrbátov, po ktorých nejeden vandrák vyrafne ako čokel po lýtku. Navyše, zaznamenali sme veľký pokrok. Kým naposledy sme v majdánskom šenku sedeli len na chladnej terase, tentokrát sme sa prepracovali až dovnútra za stôl. A to vám je, páni, už trošku iný luxus. Kúreníčko, sračky v televízore, pivečká, borovičky. Ale poporiadku.

Toto ročné obdobie je už raz také, že nechytí za srdce hocikoho. Aj z tohto dôvodu účasť na akcii ohlásili dvaja zástupcovia tvrdého jadra a elitných zložiek malokarpatského vandráctva Jožo a Paľo. A Jožov pes Dona, ktorá po preštekanej noci počas predošlej akcie dostáva poslednú šancu.

Je už večer a tma, Paľo ešte ani nestihol zaparkovať pred majdánskym šenkom a Jožo nám už volá, nech mu vezmeme pivo, lebo je ešte len v Častej. Však aspoň pena opadne, bublinky odídu. V šenku stretávame nášho "starého známeho", ktorý nám bral naposledy rundu. Čoskoro prichádza Jožo a tak si svorne pripíjame a diškurujeme na dôležité témy. Reč padá na rozkladanie ohňa vo vlhkom prostredí. Jožo sa chváli, že má so sebou Pepo, ja mám zas slamený rozkurovač do krbu. Skauti by si odpľuli a dali by nám po ušoch, bobrík prežitia by nehrozil. Debata sa zaraz obráti na sračkový reklamný plátok Trnavsko, ktorý sa povaľuje na stole. Igorovi Matovičovi a celému vydavateľstvu RegionPress, ktoré túto podložku pod zemiakové šupky vydáva, sa muselo štikútať. Na adresu tohto zdrapu náš známy štamgast povedal túto pravdu: "Nygdy zme nekupúvali Pepo a teraz kupujeme Pepo, lebo nescú any noviny horet do pi_i. Však to je hnus ku_va."

Chvíľu ešte nadávame na kvalitu novinového papiera, keď tu zrazu na mňa sponad vchodových dverí žmurkol krásny dúhačik. Reč našťastie nie je o účastníkovi dúhového pochodu, ale o majestátnom rybacom preparáte pstruha dúhového, ktorý dekoruje šenk. Ryby toho veľa nenahovoria, no z tváre som mu vyčítal, že aj on by rád prekotil jedno poldeci. Dám mu teda aspoň privoňať.

 Následne dobre naladení vyrážame do karpatskej tmy.

Dohodli sme sa, že sa utáboríme na prvom kopci juhozápadne od Majdánu. Nazýva sa Krč, alebo aj Komberek. Na kopec sme sa začali štverať hneď za posledným majdánskym domom, pričom sme si omylom vybrali asi ten najstrmší svah celého kopca. Miestami sa škriabeme hore doslova štvornožky a verte mi, že v tom nezohrala rolu tekutá poživeň. Keď som neskôr v mape študoval, kadiaľ sme to vlastne šli, zistil som, že v tých miestach sú vrstevnice zakreslené tak nahusto, že sa viaceré zlievajú do jednej hrubej čiary. A to hovoríme o mape v mierke 1:25 000. Na kopec sme však samozrejme vyšli, stany samozrejme rozložili, oheň samozrejme založili. S Jožom sme opiekli pár klobás, Paľovi zas zašmakoval šumivý vyprošťovák. Jožo medzi rečou spomína pukanie a ja si v tej chvíli uvedomujem, že bude asi lepšie zaliezť do stanu. Vysvetlím.

Všetko sa to začalo, keď raz Jožo na čundri povedal: "Pukol som si." Vtedy som pochopil, že existujú celkovo tri stupne popúšťania plynov. Keď si niekto zaserie, poznáte to, znechutene sa otočíte, snažíte sa nasávať luft mimo zamoreného poľa a tvárite sa, že sa v podstate nič nestalo. Keď si niekto prdne, to už je horšia vec. Vtedy sa vám na tvári objaví ten známy kyslý výraz, hučíte "Fuj!!!" a odkašliavajúc utekáte pár metrov nabok. Lenže, dámy a páni, keď si niekto pukne, pričom zdôrazňujem slovo "PUKNE", v tej sekunde skape všetok hmyz a vtáctvo v okruhu 50 metrov. Vyrazí vám dych, napne vás na zvracanie a vlna smradu vás núti utekať čo vám nohy stačia. Všetky dýchacie funkcie sú paralyzované. Zasiahnutým osobám odporúčam sedieť v pokoji na čerstvom vzduchu čo najďalej od zdroja a pomaly sa rozdýchavať.

Nuž sme sa pobrali spať. Noc bola mimoriadne pokojná. Žiadna danielia ruja, žiadne chrochtáky, kuny, či líšky. Asi sme veľmi tuho drichmali.

Ráno sme mohli skonštatovať hneď tri pozitívne skutočnosti. Po prvé: V noci vôbec nebola taká zima ako sme čakali. Jožo nameral 2 stupne nad nulou.

Po druhé: Dona v noci neštekala. Zrejme nebol dôvod. Vďaka tomu sme sa celkom dobre vyspali. Dona na hrad!

Po tretie: Paľo priniesol k raňajkám chutné ovocie. Konkrétne jablkovicu vlastnej výroby.

Po raňajkách vyťahujem povestnú buzolu a vydáme sa hľadať kopec Sovina smerom na juhozápad. Dnes to bude o navigácii, výšľapoch a zošupoch.

Tomu sa vraví život na vysokej nohe.

Nájsť Sovinu nie je práve najľahšia úloha. Terén je neurčitý, bez výraznejšieho sklonu, prerušovaný jarkami a zvážnicami. Snažíme sa orientovať podľa výraznejšieho, no vzdialeného kopca Bolehlav. Nakoniec ani neblúdime a podľa mapy a buzoly sa čoskoro ocitáme na Sovine. Po ceste nás prekvapilo asi 50-členné stádo muflónov, ktoré sme však mobilnými objektívmi o priemere vtáčieho údu nemali šancu zachytiť. Škoda.

Zo Soviny je výhľad na kopček Rekomberek a v pozadí sa čnie náš starý známy Starý plášť, Polámané a Čierna skala.

Zo Soviny mierime opäť na juhozápad. Ďalší kopec v pláne je Kukla II. (509,4 m.n.m.). Číslo "II." používam zámerne, aby nedošlo k zámene s kopcom Kukla (564 m.n.m.), ktorý sa nachádza nad obcou Dubová. Musíme zísť celkom dole do doliny a potom zas vyjsť celkom hore na kopec. Napravo od Kukly II. (v strede) vidno v diaľke známy a výrazný kopec Geldek.

Zostup je doslova tŕnistý, malinčie sa poihráva s galotami, bundami, rukami, nohami. Vybrali sme sa totiž dosť priamočiarou trajektóriou po muflónich chodníčkoch s tým, že však tadiaľto zostupujú "aj ostatní". Paľo konštatuje, že napriek tomu máme "ťah na bránu". Po ceste sme našli tento artefakt - pradávny nástroj karpatského drevorubača. Opitý sa motal chvíľku, stratil rozum, stratil pílku.

Na kopec Kukla II. sa vydáme príkrym zrázom. Paľo tento štýl výstupu bez zasierania nazýva "čistý diktát", alebo "direkt". Takýchto "čistých diktátov" si nás dnes počkalo hneď niekoľko. Na vrchol sme dorazili prepotení ako Béla Bugár po detektore lži.

Z Kukly II. je taký polovýhľad na hrebeň najvyššieho vrcholu Malých Karpát - Zárub.

Ako ďalšia šmakovka nás čaká kopec Klokočina, ktorú chceme líznuť cez Godovu skalu. Paľo dal z dlhej chvíle Klokočine pracovný názov Kokocina.

Čoskoro prichádzame na skalnatý hrebienok, o ktorom sa domnievame, že by to mohla byť Klokočina. Je to pekné miesto z vynikajúcimi výhľadmi na mnoho známych malokarpatských vŕškov, takže Paľo odvoláva názov Kokocina. Čoskoro však prichádza trojčlenná partia turistov, ktorí nás upozornia, že sme na Godovej skale a Klokočina je asi 500 metrov odtiaľto. Skale a výhľadom sme sa tu istú chvíľu venovali, pretože stáli za to.

Godova skala:

Jožo sa štverá na skalu:

A parádny výhľad z Godovej skaly. Známe kopce ako na dlani: Zľava Egreš, Geldek, Vápenné, Vápenná (vzadu), Klokoč, Starý plášť, Čierna skala, Veterlín, Záruby.

Nakoniec zájdeme aj na Klokočinu, nech to máme odfajknuté. Klokočina je rozľahlý, no nevýrazný kopec.

Pri zostupe z Klokočiny, aby nám ľúto nebolo, strácame všetky nastúpané výškové metre a schádzame do doliny. Čaká nás výstup na vrch Kukučková. Paľo básni o studničke pod kopcom Mesačná a o varení čaju, no túto debatu radšej oddiaľujem, lebo to ešte vôbec nie je blízko. Výstup na Kukučkovú je opäť "čistý diktát". Nie príliš dlhý, za to však strmý. Kukučková prekvapila. Kým Godova skala je výrazným vyhliadkovým bodom, Kukučková je úplne nenápadný kopec, ktorý však ponúka príjemné desiatové posedenie na skalkách vrátane výhľadov. Nachádza sa na opačnej strane doliny oproti hrebeňu Godovej skaly.

Z Kukučkovej je napríklad výhľad na menej známe kopce Skalka a Sklený vrch:

  Ale aj na Vápennú (vľavo), Klokoč (v strede) a Starý plášť (vpravo):

Pokračovanie TU !