„Ideme presne opačným smerom, do pi_e, ešteže máme buzolu.“
Skorá jeseň
Majdán - Rekomberek - Dlhý vrch - Vydelená - kopec bez názvu - Starý plášť - Ostrá skala - Mon Repos - Polámané - Čierna skala - Veterlín - Čelo - Smolenice
Rok v Malých
Karpatoch sa začína a končí na jeseň, myslím, že v tom mi dajú miestni
lokálpatrioti za pravdu. Jeseň je tu alfa a omega. Večery bývajú chladné, studená
rosa, hmly, dážď a ranné inverzie nakopnú hríby, pstruhy ťahajú hore prúdom,
jelene ručia a ťahajú na výtrty, a keď stíchnu, začnú do noci
chriakať daniele. V lese je čulý ruch, všetko žije a teší sa
z odchodu leta, horúčav a sucha. Na úpätiach horských chrbátov
dozrievajú neskoré odrody hrozna, na ktorom si diviaky výdatne pochrochniavajú. Aj návštevníci dedinských
šenkov sú nabudení vidinou jesennej úrody, jarmokov, vinobraní, riťolepných
burčiakov a mastnej husaciny. Všetko sedí, všetko hrá.
Preto aj tento malokarpatský vander plánujem na posledný septembrový víkend. Žiadne neskoré leto už hroziť nebude. Oslovil som niekoľko bohuznámych malokarpatských vandrákov. Účasť ohlásili traja z nich. Nakoniec začíname v šenku na Majdáne len ja a Jožo, čo však nijako neohrozuje túto akciu.
Čo je to Majdán? Je to osada vzdialená necelé 4 kilometre od Horných Orešian priamo na kraji lesa pri ústí doliny potoka Parná. Je to posledný obývaný zastrčený kút Malých Karpát. V dávnych dobách túto lokalitu obývali drevorubači a spracovatelia dreva a neskôr, v roku 1880, tu gróf Pálffy začal stavať chemický závod s lesnou železničkou, ktorá sa tiahla dolinou Parnej a slúžila na zásobovanie fabriky drevom. Po železničke ostalo už len zopár premostení a zhnitých podvalov. Chemická fabrika na Majdáne stojí dodnes, aj keď má najlepšie časy už dávno za sebou. Mimochodom Pálffy, jeho fabrika a ostatné majetky sú dožívajúcim dôkazom toho, že doba sa príliš nezmenila. Svedčí o tom aj nasledujúci citát zo sprievodcu Malými Karpatmi z roku 1910 venovaný rybochovu na potoku Parná: "Rybáreň, jako aj celé toto panstvo je majetkom grófa Josefa Pálffyho ve Smoleniciach, a dostáva od štátu veľkú subventiu na rybáreň, ačkoľvek je millionárom." Hovädá boli, sú, aj budú.
Majdánsky šenk, pivo, borovička, oškvarky
V Majdánskom šenku sa vo vnútri nachádzajú len tri stolíky, ktoré okupujú
miestni pankáči a štamgasti. Preto si pivo a borovičku vynášame na
terasu. Vonku je príjemných 5 stupňov, tak čože by nie. Po tretej borovičke je
na terase fajn. Jeden starší štamgast, volajme ho Jano, si prišiel von zapáliť
a viedol asi 15-minútový nahnevaný príhovor, ktorý smeroval bližšie
nešpecifikovaným a hlavne neprítomným osobám. Pamätám si z neho asi
tri vety: "Móže mať svaly jak bombardér, aj tak ho zabijem, týmato rukama. Kde
si sa narodil ty ko_ot, kde, v pi_i? Tak drž pi_u, lebo dostaneš gulu do čela a budeš hore ko_otom." Štandartný
kaviarenský povaľač (ŠKP) by takéto výroky označil ako výsledok "strachu z
neznámeho". K nám sa však tento pán prihovoril priateľsky. Jožo vyzdvihol najmä
pozoruhodné rozmery jeho rúk, ktoré zrejme zoťali už nejeden karpatský buk.
Jeho mladší kolega nám vzal po borovičke, takže výlet sa začal ako sa patrí.
Zo šenku sa ponárame do karpatskej tmy. Je niečo pred desiatou večer a my
kráčame dolinou Parnej, z ktorej neskôr odbáčame do doliny potoka Bohatá.
Kráčame asi hodinu. Dnes končíme na úpätí masívu Dlhého vrchu, kde
zabivakujeme. Rozkladáme Tesco stany v cenových reláciách 5 - 7 Eur a zakladáme
oheň.
Noc je bezveterná a v lese je temno. Z rôznych strán k nám dolieha
intenzívne ručanie jeleňov, výtrty im koncom septembra vrcholia a vidno, že
túto oblasť majú v obľube. Jožo vzal so sebou svojho psa Donu, a tá začína
jeleňom odpovedať brechotom. Brechať neprestala až dovtedy, kým jelene
neprestali ručať. A to bolo až ráno.
To sme vtedy ešte netušili a tak si spokojne pošušniavame na opekaných klobáskach a borovičke. Zajtra nás čaká niekoľko zaujímavých a najmä málo známych malokarpatských kopcov.
Ráno sú nám jasné dve veci. Jelene strašne ručali a Dona strašne štekala. Spali
sme málo. Jožo hovoril, že Dona dokonca vyšperkovala svoju štekaciu techniku
tak, že telo mala v stane, aby jej nebola zima a hlavu vonku, aby mohla štekať.
Ináč bola v noci príjemná teplota, Jožo nameral na teplomeri 3,8 stupňa. Niekedy býva na akciách zima na chodidlá, ale vynašiel som výbornú vec,
ktorú som poprvýkrát uviedol do praxe na tomto vandri. Hrubé štrikované
ponožky. Také čo pletú babky a niekto ich používa doma ako papuče. Do spacáka
sú úplne bezkonkurenčné. Neoprénové ponožky, merino vlna, somariny, to všetko si
môžu schovať do rici v porovnaní s týmto.
Raňajky, ranná štamperla, pivečko do cesty a vyrážame. Mierime po hrebeni Dlhého vrchu až na samotný Dlhý vrch, teda aspoň si to myslíme. Po určitom čase dorazíme na vrchol nejakého kopca a nejako sa nám to celé nezdá. Takto to nemalo vyzerať. Výborne, skúsení to vandráci sa zaránky vybrali presne opačným smerom ako chceli. Sme na vrchu Rekomberek, ktorý delí začiatok doliny Bohatej od doliny Parnej. Trošku hrešíme, že ešteže máme buzolu a nepoužívame ju a podobne, no čoskoro pomocou nej chytáme ten správny smer.
Na dlhom hrebeni Dlhého vrchu míňame niekoľko stromov obrích rozmerov.
Konkrétne lipy a jasene. Táto oblasť je zaujímavá aj tým, že keď sa nedržíte
hrebeňa, môžete veľmi ľahko zablúdiť, a to najmä na rozsiahlych bočných
chrbátoch, ktoré sa tiahnu smerom k doline Parnej.
Na konci hrebeňa prichádzame k zaujímavému bralnatému zakončeniu Dlhého vrchu. Prekvapujúco ide o veľmi peknú vyhliadku na Geldek a okolité kopce. Malebnosť prostredia dokazujú aj tieto dve skutočnosti: 1. vytiahli sme fľašku s tým, že ten výhľad si za jeden zaslúži, 2. niekto si v blízkosti vrcholu natiahol relaxačnú hojdaciu sieť.
Rozhodli sme sa, že bralo Dlhého vrchu obídeme zdola, aby sme si ho pozreli v plnej kráse.
Zišli sme do doliny jedného z prameňov Parnej. Medzitým sa nám ozval kamarát Samo, že
sa k nám dnes pridá. Máme sa stretnúť na vrchole Starého plášťa. Predtým ešte
musíme prejsť cez dva kopčeky. Prvý z nich je Vydelená, kopec severne od Dlhého vrchu. Tam sa rozkladáme na
luxusný obed, pričom horčica sa servíruje priamo na dreve pníka.
Druhý je kopec
severne od Vydelenej, ktorý nemá názov ani na lesníckej mape. Výstup naňho je mimoriadne
strmý, no výhľad z neho nie je žiadny.
V pozadí kopec bez názvu
Vrchol kopca bez názvu
Schádzame opäť do doliny a po ceste si užívam kombináciu krátkych nohavíc a výdatnej pŕhľavy. Zišli sme na zvážnicu a pred nami sa čnie strmý zráz Starého plášťa. Južná strana kopca je najstrmšia, ale vďaka
skalnatému terénu zároveň aj najzaujímavejšia možnosť, ako naňho vystúpiť.
Tesne pod vrcholom sa nám naskytajú parádne výhľady na množstvo karpatských kopcov smerom na juh. Starý plášť má výnimočné genius loci, pretože sa nachádza doslova v srdci Malých Karpát.
Na vrchole sme ledva 10 minút a už prichádza
Samo. Po krátkej obhliadke okolitých brál sa nad nami zlietajú krkavce, ktoré
dúfajú, že do rána z nás azda budú chutné mršiny.
Samo usporadúva ochutnávkovú súťaž. Keďže Jožo doniesol borovičku Borec, Samo
Spišiacku a ja Spišskú, nalieva do troch kalíškov a úlohou je rozoznať, o ktorú
borovičku ide. Túto úlohu sme s Jožom zvládli na výbornú, potom sme naliali
usporiadateľovi a ten žiaľbohu neuhádol ani jednu vzorku.
Rozkladáme bivak a do noci rozjímame pri ohni a chutných nápojoch. Dona spí ako zarezaná. Je odpálená po predošlej preštekanej noci. Dnes sa asi vyspíme.
Dobré ráno
Samo si ráno pochvaľuje svoju novú výstroj, ktorá mala na tomto výlete premiéru. Po viac ako 15 rokoch vandráčenia skonštatoval: "Dobrá vec ten stan a spacák, asi to budem používať." Pre objasnenie vysvetlím, že Samov pôvodný spacák, prezvývaný tiež "záclona", bol doslova priesvitný, keď ste ho otočili proti svetlu. To, že mal celé tie roky konštantne dodrbaný zips, ani netreba zdôrazňovať. Teplotný komfort zaručoval od +25 stupňov. A stan bol tiež úplná novinka. Doteraz bola v kurze igelitová krycia plachta z Hornbachu. No, nemáme už 18, ani 25, ba ani 30 rokov, tak hádam nám to pravoverní a celte verní vandráci uznajú.
Dona hneď zrána
žobre o jedlo,
dostáva kus slaniny a ten vzápätí zahrabe pod zem. To je robota. My sa
pozviechame a postupujeme od Starého plášťa smerom k Ostrej skale. Po
ceste prechádzame okolo zaujímavých krasových prepadlín, ktoré vyzerajú,
akoby terén na dĺžke 100 metrov len tak vcucol o 10 metrov hlbšie do zeme. Zrejme je
táto oblasť zaujímavá aj pre jaskyniarov, pretože sme v jednej z týchto
prepadlín našli asi 6 metrov hlbokú šachtu vystuženú lešením, pričom na dne
tejto šachty bolo vidieť vchod do podzemia. Chvíľu sa rozhodujeme, či jamu
opáčime. Nakoniec kašleme na to, fanúšikovia zásad BOZP by nás pochválili.
Jedna z prepadlín
Zídeme strminou ku studničke Mon Repos, aby sme o chvíľu absolvovali výšľap na skalnatý vrch Polámaného a vzápätí na Čiernu skalu.
Polámané
Pohľad z Čiernej skaly, na ľavo od stredu Starý plášť, za ním Geldek. Na pravo Klokoč a hrebeň Vápennej
Pri ťažšom zostupe do doliny hrebeňom Čiernej skaly Samo vyjadril názor, že si
na tieto habaďúry vyberám obetných baránkov z radov kamarátov.
To ešte netušil, čo nás bude čakať. Na programe bola totiž aj návšteva jaskyne Malá skala, ktorá sa nachádza na úpätí Veterlína. Súradnice som mal samozrejme stopercentne overené z internetu a Samo preveril polohu jaskyne aj v exkluzívnej geograficko-topografickej aplikácii v telefóne. Ukázalo sa však, že obsah internetu je z veľkej časti nasratá kopa hnoja. Súradnice nás poslali do najväčšej strminy na juhovýchodnej strane Veterlína, kde po skalnom vstupe do podzemia nebolo ani stopy. Jediný svetlý moment tejto pátracej akcie bol monštruózny diviak, ktorého som omylom vyplašil v bukovej mladinke.
Na vrchole Veterlína rozmýšľame, kde sa stala chyba. Asi je tá jaskyňa predsa len správne zakreslená v papierovej turistickej mape. Samo odvádza pozornosť od zmareného hľadania tým, že obviňuje Donu z obezity a Joža z prekrmovania.
Slobodná Európa - Unavení a zničení
Postupujeme hrebeňom na vrch Čelo.
Kolmý komín do podzemia na hrebeni
Pohľad z vrcholu Čela
Z Čela mierime k Hačovej jaskyni, ktorú objavil jaskyniar Miloš Hačo v roku 2001. Tu hádam pochodíme lepšie. Nuž ale hovno makové. Vstup do jaskyne je zavretý kovovým deklom. Napriek tomu, že zámok nikde nevidno, nepodarilo sa nám prísť na to, ako dekel dať dole. V jaskynnej knihe hneď vedľa vchodu sa nachádza táto reklamácia od nejakej predošlej partie:
Asi nie sme jediní, kto má pocit, že je to zamknuté. Je to
pekná sviniareň zamykať jaskyne a štôlne v Malých Karpatoch. Myslím si, že
príroda a jej krásy majú byť prístupné pre všetkých ľudí bez rozdielu. Škoda, že niektorí
majú pocit, že sú určené len pre úzku skupinu ľudí. Zbytočne tu o tom viac
filozofovať.
Naše vandráčenie končí v Smoleniciach. Sme trošku zlomení z vidiny návratu do práce, no tešíme sa z miest, ktoré sme navštívili. Dlhý vrch, Starý plášť, či Veterlín sú menej známe miesta, majú svoje čaro a treba ich navštíviť. O mesiac zamierime na ďalšie málo známe miesta Malých Karpát, tentokrát v ostrejšom počasí.
Na záver pridávam jeden luxusný portrét od Joža:
A trasa bola takáto:
29km, +1290 m